Koreň Zla

Decrepisy

Emetic Communion

Spojené štáty Americké

2021

Tim - basa
Charlie - bicie
Jonathan - gitary
Kyle - gitary / vokály

34:58

90.tkový deathmetal, ak opomenieme veľké esá žánru, z dnešného pohľadu často neponúkal veľa. Pomalé až stredné tempá, pomerne jednoznačná (ne)melodika a repetitívnosť, jednoduché námety, a zvuk stlačený kompresiou až niekde na úroveň betónového odliatku. Ak sa tam objavili klepačky, zneli obvykle ako zatĺkanie klincov tri minúty pred koncom pracovnej doby v miestnej pohrebnej službe. A asi málokto by vsadil deravý groš či zlatý zub na to, že v roku 2021 sa nejaká kapela inšpiruje práve týmto obdobím a pripraví výborný materiál, ktorý je reminiscenciou starých čias.
Tajomstvo úspechu v tomto prípade spočíva vo veľmi vydarenej organickosti. Dávno som nepočul deathmetalovú nahrávku, ktorá sa počúva tak dobre, že lezie do uší sama zas a znova. Z hubovitého tkaniva sa vynárajú obrysy klasických hnilobných postupov a žánrových klišé, ktoré už každý počul mnohokrát niekde inde, no tentokrát sú potiahnuté pavučinou a plesňou výborne zmajstrovaného zvuku. Mokvavá hmota pomalých riffov je pretkaná rôznymi rýchlejšími gitarovými makabrozitami, a hoci sa vyslovene rýchle pasáže objavujú len občas, poslucháč rozhodne netrpí pocitom monotónneho monolitu. V súlade s kánonom starej školy sa miestami vynorí gitarové sólo, no na rozdiel od mnohých ultrarrýchlich verklikárov má sólový gitarista aj štýl a jeho pár sekúnd slávy nespočíva len v otravných stupnicových behoch. Basa so skresleným zvukom sa prevaľuje v útrobách kompozície ako tlstý jedovatý šupinatý plaz a záhrobný vokál budí rešpekt. Bicie sú výborné, vychutnávajú si pomalé tempá, občas cválajú, občas zatĺkajú zlovestné klince, občas to vygradujú do klepačiek. Pôsobia ako lepidlo celej štruktúry a podľa mňa stoja z veľkej časti za úspechom celkovej organickosti.
Výborná nahrávka. Naozaj potešilo. Decrepisy vsadili na štýl, od ktorého by skutočne málokto očakával tak podarené dielo. Nepatria k najrýchlejším, nie sú ani najbrutálnejší, ani najkomplikovanejší a určite ani najznámejší. Ale ak vaše srdce naozaj úprimne hnije pre death metal, sú tým najlepším, čo môžem odporučiť. https://www.youtube.com/watch?v=btMwEsgxlvk

Pagan Warlord

Demo 2024

Švédsko

Bez známeho nástrojového obsadenia

18:55

Predsa sa ešte aj v roku 2024 objaví takáto bohapustá – ale pozor! nie Bohov pustá, keďže ide o pagan black metal – drevárina, ktorá ako keby vypadla z časovej kapsuly ukrytej niekedy v rokoch 1994-1996. Toto je veru poctivý a poriadne agresívny black metal škandinávskeho strihu deväťdesiatych rokov, ktorý melodicky nesú gitarové melódie trochu dokŕmené jednoduchými klávesmi. Bicie nehrajú možno nič extra, ale všetko, čo takáto hudba potrebuje. Pokojne spomeniem Throne of Ahaz či raný Funeral Mist, ale čím dlhšie demo plynie, tak sa nazdávam, že ide o stratenú nahrávku, ktorú Ihsahn a spol. spáchali v čase medzi Wrath of the Tyrant a In the Nightside Eclipse. A myšlienky putujú časom-nečasom, kde zasnežené lesy zarastajú hradné ruiny, ktoré osvetľuje iba Mesiac a svetlá fakieľ.
Na obale namosúrení ozbrojenci mečmi sekajú do lebky akémusi cirkevnému potentátovi kľačiacemu pred oltárom a priamo i pred tvárou Bohorodičky a Syna Božieho. Autor recenzie skromne usudzuje, že podľa svojho názoru tak činia dobre.

https://www.youtube.com/watch?v=Ghn_3YpjuW4

Morbid Stench

The Rotting Ways of Doom

Salvador/Kostarika

2022

Purulent – bicie

Morbid – gitara, basa

The Master Butcher – vokály

42:17

Sic transit gloria mundi. Pri počúvaní hnijúcich ciest skazy sa poslucháč jednoducho musí myšlienkovo preniesť do zatuchnutej neogotickej krypty, kde sa krásne zdobené reliéfy už celé veky drobia na prach padajúci na polorozpadnuté rakvy, kde hrdza požiera prepracovanú výzdobu mreží a čas ako taký je nemilosrdným nástrojom večnosti.
Len zriedka objavím medzi novými nahrávkami deathmetalový alebo v tomto prípade doom/deathový album, ktorý ma baví počúvať stále dookola tak, ako je to v prípade The Rotting Ways of Doom. Pomalý, uhrančivý a záhrobný, so zlovestným vokálom, hudba vskutku výstižne ilustruje maľbu na obale s mŕtvolou v bohato zdobenom rúchu. A čo je najlepšie, ťaživé riffy občas doplní gitarová vyhrávka, ktorá pôsobí ako odlesk večerného slnka na rakve. Toto určite nie je stávka na jednu kartu, jednotlivé elementy sa výborne dopĺňajú. Produkcia je príjemne zašpinená a nesmrdí sterilitou, ako sme tomu už pri modernom death metale navykli. Nahrávka určite ulahodí aj milovníkom Hooded Menace, za mňa osobne jeden z najlepších metalových albumov posledných rokov. Ak neveríte, tak opáčte napríklad záverečnú Slowly Walking Through the Darkness s vydarenou postupnou gradáciou.

https://www.youtube.com/watch?v=21v-Kc_auxM

Ultra Silvam

The Spearwound Salvation

Švédsko

2019

M.A. - basa, vokály
A.L. - bicie
O.R. - gitara

27:57

Ťažko je nájsť v dnešných časoch škandinávsky black metal, za ktorý by hudba sama hovorila viac, než zažité klišé zostavené z jeho všeobecných definičných atribútov. Tony prevažne generickej hudby sa lejú zo známych youtubeových kanálov ako splašky zahlcujúce priestor priemernosťou, v ktorej ťažko vyhmatať tvar. A medzitým, v úplne iných sférach ešte stále tlčie srdce undergroundu. Páchne to tam vodkou, cigaretami, rozbitými hánkami, prázdnymi vreckami a nekonečným vzdorom. Páchne to zatuchlinou a plesňou improvizovaných skúšobní.
Kapela Ultra Silvam hrá od roku pána 2017. Nahrávka The Spearwound Salvation prináša niečo, čo poteší srdce každého vyznávača undergroundu. Je opakom tvrdenia "predbehla svoju dobu". Naopak, serie na túto dobu a znie, akoby vznikla tridsať rokov dozadu, a predsa bez potreby hrať sa na prvoplánové retro. Je v nej niečo neuchopiteľné. Špinavý zvuk, rezké striedanie nápadov, kde každá pasáž hrá len tak dlho, aby vyznela a nenudila, jednoduchosť a údernosť bez zbytočných kudrliniek, a napriek tomu množstvo ideí, rytmických zmien, agresivity podporenej nasraným vokálom a údernosťou. Jednoznačne hudba, ktorá je uveriteľná a cítiť, že nevznikala za počítačom v detskej izbe. Ostrá ako žiletka, rezavá ako črepy pivovej fľaše hodenej do davu. Jedno z najpríjemnejších prekvapení posledných rokov a dôkaz, že underground sa nedá vykoreniť.
Špeciálne som si obľúbil predposlednú skladbu "A Skull full of Stars". Vrelo odporúčam každému, kto smutne bedáka za starými časmi a frfle bez toho, aby hľadal. Ultra Silvam sú tu, dokonca vydali v roku 2022 full-lenght "The Sanctity of Death", a koncertujú v oldschool trio zostave gitara a vokál/ basa / bicie. A nič tomu kurva nechýba. https://www.youtube.com/watch?v=dO5HLvi6m3k&list=PL7tvyarFP_dKNxnNIu5ZIeCrV9IvXDK42

Šírte ako mor!

https://gladivsrecords.bandcamp.com/album/moira Sunstrike

Moira

Vitharr - basa
Dullahan - bicie
Namtar - lead gitara
Ozymandias - rhythm gitara, vokál

27:09

Polnoc je preč, a mesiac je v splne. Z odhalenej krypty v útrobách Horského chrámu sa na svet derú démoni, ktorí roky čakali V posvätnom tichu. S odporným piskotom a kvílením sa vydávajú v ústrety nočnému mestu. Moľami a červami prežraté riflovky držiace pokope iba vďaka množstvu švov v nášivkách, kožené bundy a hrdzavé nábojové pásy. V očiach nepríčetný lesk.
Budú rabovať, plieniť a rozbíjať výklady.
Budú párať koženkové sedačky vo vozidlách mestskej hromadnej dopravy.
Budú obťažovať poctivých daňových poplatníkov a miestneho diakona Cirkvi svätej obesia vo zvonici nie snáď na výstrahu, ale na počesť prastarých pohanských bohov. Tak, ako to naposledy robili roku pána 1988, keď sa necrothrash, prastarý to koreň Zla, tešil dobám svojej najväčšej slávy a rozmachu.
Sunstrike sa s tým neserú. Hrdzavý záhrobný rock'n'roll, a pekne od podlahy. Starý prašivý thrash sa stretá s príchuťou blacku a mieša vo výsledku, ktorý je krásnou pripomienkou oldschoolových čias. Dve gitary, kde rytmika ponúka špinavé riffy vydraté na kosť, a melodika svojimi jedovatými linkami ozvláštňuje priestor. Našľapané bicie v oldschoolových tempách, a všetko tvrdené pekne počuteľnou skreslenou basou. Vokál v polohe nízkeho growlu na pomedzí deathu a thrashu. Všetko zaobalené v na debut veľmi slušnej produkcii.
Napriek tomu, že Sunstrike sú peknou pripomienkou starých čias, ponúkajú aj niečo svojské. V textoch sa mieša antika, mystériá a pohanské božstvá staroveku. V kompozíciách sa objavia aj kratšie atmosferické pasáže, a melodická gitara sa z jedovato-repetitívnej polohy občas zatúla do košatejších sfér. To všetko bez toho, aby skĺzali do polohy experimentovania, ktoré býva často iba zle maskovaným nedostatkom schopnosti udržať jednotiacu skladateľskú líniu, či neistoty v žánri.

https://www.youtube.com/watch?v=8-SaNFKqDNo Immortal Hammer

Kráľovstvo zimných démonov

2023

Slovensko

Ulfar - vokál / basa / bicie
Lord Hades - vokál / gitary

32:59

Píše sa rok 2023 a Immortal Hammer sa prebúdza z dlhšej hybernácie, aby sa pripomenul odetý v novom šate. Kompozičnom aj produkčnom. A kurva dobrom. Lepšom, než kedykoľvek predtým.
Prechádzka na kosť zmrznutou ľadovou krajinou v doprovode beštie, ktorej tvorcovia Ulfar a Lord Hades nevylámali zuby patetickou melodikou, naopak, napriek množstvu gitarových vyhrávok a zložitejšej kompozícii je to stále surový studený black metal. Prechádzka kráľovstvom, kde ešte dodnes ľudská noha našľapuje opatrne a s vedomím, že každé zaváhanie znamená smrť. Kde žlté oči hodiny ticho sledujú vzrastajúce útrapy pútnika na ceste mrazivými pláňami, rozoklanými roklinami a temnými lesmi, a zvažujú šance. Kde vycerené zuby a rozšírené nozdry čakajú na moment kedy strhnú korisť. Živé bicie je element, ktorý si kapela naozaj zaslúžila, a fungujú výborne. Vokály, v ktorých sa striedajú obaja tvorcovia, sú prevažne v zachrípnutejších nižších polohách, a dodávajú piesňam pocit drsnej usadenosti, nevzlietajú do výšin, ale držia a tlačia korisť k zemi. Gitary nestrácajú nič zo surovosti bývalej tvorby, no obohatené o správny pomer harmonizujúcej melodiky, občas dravej občas triumfálnej, no hlavne neprehnanej, vytvárajú kulisy Kráľovstva, kde zimní démoni prebývajú po stáročia pohŕdajúc plemenom ľudským.

https://www.youtube.com/watch?v=sql3Yno97-g Wampyric Rites

The Eternal Melancholy of the Wampyre

2021

Ekvádor

Eblis Destructor - bicie
Vrolok - gitara
Wampyric Strigoi - vokál

46:01


Keby Emperor v období vzniku albumu In the Nightside Eclipse vyhodili sólového gitaristu, rytmický by pod vplyvom alkoholického opojenia zabudol tretinu riffov, a klávesák skončil na psychiatrii, ešte stále by v zostave gitara/basa/bicie hrali zaujímavú hudbu. A tak presne znie nahrávka Ehe Eternal Melancholy of the Wampyre.
Undergroundový atmosferický, no napriek tomu surový black metal, kde jedna gitara úplne postačuje na vytvorenie zvukovej plochy evokujúcej schátralé ruiny v hlbokých lesoch, vynárajúce sa z rannej hmly. Monumentálne sochy bez tvárí, ktoré im pomaly obžral vietor a čas. Kryštalické štruktúry žiariace zlovoľným purpurovým svitom v temných kavernách.
Šesť piesní, charakteristických svojimi ťahavými repetitívnymi a pomaly sa rozvíjajúcimi riffmi, na pozadí ktorých sa rytmika mení a prechádza z rýchlych klepačiek skrz hopsavé tempá do pomalých vleklých blatistých kalných vôd. Šesť piesní v krásne undergroundovo zašumenom zvuku, kde žiaden z nástrojov neskurvila digitálna postprodukcia dnešnej umelej doby. Šesť rezov britvou, ktorými z tela vokalistu zavýjajúceho v prázdnej rozľahlej sieni pomaly uniká tmavočervená hustá krv.
Rok 2021 je rokom vydania, a zároveň rokom odchodu gitaristu Vroloka do sfér natoľko vzdialených nášmu svetu, že návrat prirodzenou cestou nie je možný. A hoc by aj bol, netuším, či by o to vôbec stál. Po jeho smrti Wampyric Rites našli nového gitaristu a skladateľa, vydali nový full-length, ale nemôžem povedať, že by si hutnosť pôvodnej atmosféry dokázali zachovať a namiesto toho sa začali rozplývať v priemernosti.

Obtained Enslavement

Out of the Crypts

1993

Nórsko

Torquemada - bicie
Doden - gitara
Pest - vokál, basa
Heks - gitara

To, že lačné útroby kazetových magnetofónov v Škandinávii na počiatku 90.tych rokov si mohli len pochvaľovať a tešiť sa pravidelnému a chutnému pokrmu, je známa vec. Menej známa je však táto, v poradí druhá demo nahrávka kapely (ktorá sa neskôr vydala cestou symfonického blackmetalu) no zaslúži si o to väčšiu pozornosť. Je ľahké vydávať radové albumy, "žánrovky", tam, kde je cesta už vyšliapaná. Začiatky bývajú iné.
"Out of the Crypts" je nahrávkou, ktorá je prienikom množín. Dva magické kruhy, prvý, formujúci sa škandinávsky deathmetal so svojou typickou melodikou prv, než než sa z nej stalo povinné klišé, odspievaný oldschoolovým growlingom, druhý, kde sa plazivá hmla blackmetalu miestami vynára z hrobov prostredníctvom rýchlych jednoduchých atmosferických riffov sprevádzaných vysokým škrekom. Nie som zástancom miešaní žánrov, ale toto napodiv funguje. Možno vďaka tomu, že vzniklo v časoch, kde oba ešte len čerstvo vyrastali z jedného zlovoľného koreňa.
Analógový zvuk a produkcia prislúchajúca dobe sú príjemnou samozrejmosťou.
Pest, ktorý sa neskôr stal známejším pravdepodobne vďaka pozícii vokalistu v Gorgoroth, si zaslúži uznanie, bez problémov zvláda obe polohy. Vokálové, samozrejme. Ohľadom iných sa musíte informovať u Gaahla. Gitaristi Doden a Heks umne miešajú oba spomenuté žánre v jedno organické tkanivo ktoré funguje prekvapivo dobre. Basák ... koho kurva zaujíma basák? Basu obsluhuje zase Pest. A v prípade bubeníka Torquemadu chcem veriť, že ide o priameho potomka ústrednej postavy španielskej inkvizície.
Poznámka - cover Out of the Crypts je údajne vytlačený na voskovom papieri. Pozor, to už nie je žiadna kokotina! https://www.youtube.com/watch?v=0MKAAkjoQfs